Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

22

Dátum a čas

Dnes je pondelok, 23.4.2018, 5:47:55

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

História

Rozsiahle lesy v širokom teritóriu obce Detva boli priam predurčené k tomu, aby ich majitelia Vígľašského panstva dobre využili. Keďže lesy okolo vígľašskej huty boli vyrúbané, rozhodlo panstvo o zriadení novej sklárskej huty v detvienskych lesoch. Zmluvu na jej výstavbu podpísali 24.02.1761 vo Veľkej (dnes Zvolenskej) Slatine. Za Vígľašské panstvo ju podpísal fiškáľ Samuel Libertiny a provizor Ján Boršický. Druhou právnou stranou  zmluvy bol sklársky majster Bernard Hupka, pochádzajúci z Moravy od Valašskej Medřice.

Ten sa zaviazal, že za miesto, kde panstvo na svoje náklady postaví hutu, bude ročne platiť  200 rýnskych zlatých . V priebehu roku panstvo postavilo novú hutu, celé jej zariadenie zabezpečil Bernard Hupka – tieto náklady vyčíslil na 1.888 zlatých a 18 grajciarov. Nová sklárska huta začala vyrábať tabuľové, duté sklo.

Prvé rodiny usadené  okolo novej huty pochádzali z Moravy, keď podľa správy z 25. júla 1763 odišlo 14 rodín z panstva Jozefa Illešháziho z Brumova a Vsetína, ktoré odišli do huty detvianskej, ležiacej vo Zvolenskej stolici. Z týchto prvých prisťahovalcov vznikla dnešná Detvienska Huta. Títo neboli sklármi, avšak svojou prácou sa podieľali na fungovaní sklárne (rúbanie a dovoz dreva, dovoz kremeňa, odvoz skla). Niektoré z ich priezvisk sa zachovali  do dnes. Išlo o týchto poddaných želiarov: Juraj Florian Vydra, Ján Olšiak, Jakub Kret, Ján Zbranka, Juraj Franek, Martin Kortiš, Ján Kret, Ján Guľa, Jozef Gabera,, Ondrej Machala, Martin Michalovský, Martin Marunčiak a Martin Drapka.

Prvý súpis nezachytil ďalšie mená želiarov, ktorí pracovali pre hutu od jej  začiatku. Boli to:

Martin Orság, Ján Kapečka, Ján Špalek, Juraj Paleček, Martin Randísek, Matej Machala, Martin Macháč, Martin Machala, Štefan Randísek, Mikuláš Plavucha, Michal Drugda, Ján Zdechovan, Ján Karas, Ján Červínka. Po nich v priebehu štyroch rokov prišli Michal Pekár, Martin Merka, Martin Kapečka, Martin Vojenčiak, Ján Chovanec, Martin Kubiš a v roku 1770 prišiel Ján Škoda Peterle.

Prvými sklármi v novej hute boli: Ján Fungel, Jozef Hilber, Matej  Maček, Ondrej Brno, Ondrej Macháček, Gottfried Fridel, Ján Valek, Melicher Findisch, Gottfried Fridrich, Ondrej Kibissa, Ján Horn, Jozef Stuler a Fridrich Stuhl.

Medzitým začiatkom 70. rokov postavil sklársky majster Hupka novú hutu v Dolnej Bzovej, kde sa aj presťahoval. Mikuláš Esterházi, majiteľ Vígľašského panstva sa rozhodol dať detviansku hutu novému arendátorovi. 1.10.1775 ju získal vígľašský hutník Martin Michna sa synom Jánom. Osada okolo sklárne sa už vtedy volala podľa Mikuláša Esterháziho Mikloss Huta, resp. Miklosfalva. Ján Michna sa stal v roku 1785 šľachticom (nobiles) a s udelením šľachtictva získal aj vlastný erb.

V roku 1785 začala cirkevná vrchnosť uvažovať aj o výstavbe kostola a farskej budovy, pretože v tom roku bolo v Detvianskej Hute 590 duší.

Prvý drevený kostol bol postavený v roku 1790, 21. novembra ho posvätil detviansky farár Juraj Spaczynský. Prvým  kaplánom sa stal v tom istom roku Martin Urbanecz. Ešte za prvého kaplána bola postavená drevená farská budova.

v roku 1797 bola skláreň, obydlia sklárskej huty vo veľmi zlom stave. V priebehu roku 1797  Ján Michna  od nájmu huty odstúpil a odsťahoval sa do Vígľašskej Huty.

Posledným árendátorom huty sa 04.04.1797 stal tovariš nemeckej národnosti Václav Holzer. Sklárska výroba definitívne zanikla v Detvianskej Hute v roku 1801. Mladší sklári sa neskôr presťahovali do novopostavenej huty v Hriňovej, starší zostali bývať v Detvianskej Hute.

Zaujímavosťou je, že obecná  pečať z roku 1790 je tvorená čerieslom, lemešom a tromi obilnými klasmi. Nie je v nej nič, čo by poukazovalo na sklársku výrobu a jej dlhoročnú tradíciu. Môže to byť dôsledok toho, že sklári tvorili už len nepatrnú časť z celkového obyvateľstva.

Medzitým narastal počet obyvateľov Detvianskej Huty. Kráľovská miestodržiteľská rada rozhodla 23.9.1803, že Detvianska Huta bude mať samostatnú faru. Za jej prvého farára bol kanonicky ustanovený doterajší miestny kaplán Tomáš Červeň 25.1.1804. V priebehu nasledujúcich desaťročí sa zhoršil technický stav dreveného kostola. Farníci si v roku 1842-1843 postavili nový murovaný kostol v neorománskom slohu. Stalo sa tak za pôsobenia pána farára Jozefa Dvorského . V roku 1855 bola z kameňa postavená aj nová budova fary. V rokoch 1878-1894 vo farnosti požehnane účinkoval národovec Peter Tomkuljak. Tomkuljak dal obnoviť kostol, vyvýšil vežu a do kostola zakúpil nový šesťregistrový orgán. Založil knižnicu, venoval sa ovocinárstvu a včelárstvu. Zakladal spolky miernosti, a vo svojich kázňach poukazoval na škodlivosť alkoholizmu medzi huťanmi.

Ľudia sa v 19. a v prvej polovici 20. storočia živili prevážne poľnohospodárstvom a mnohí chlapi chodili do hory ťažiť drevo. Tvrdo vypestované obilie sa mlelo v mlyne až v Málinci. Do tohto ťažkého života tvrdo zasiahli obe svetové vojny.

Postupne boli v Detvianskej Hute vybudované štyri obchody. Vybudovali a vlastnili ich občania židovského pôvodu. Po prvej svetovej vojne tieto obchody odkúpili rodiny z Detvianskej Huty: Kvakovci, Müllerovci, Babuchnovci a Gibaľovci. V roku 1938 bolo v obci založené Ľudové spotrebné družstvo, jeho prvým predsedom bol polesný Ondrej Neeč. V medzivojnovom období bola v  r. 1934  postavená budova notárskeho úradu (staré MNV, resp. OcÚ).

Počas druhej svetovej vojny zahynulo na fronte a v povstaní sedem ľudí a 28 ich bolo v zajatí v nemeckých koncentračných táboroch Buchenvald a Mauthasen.